Ahojte. Posielam na schladenie pár fotiek z tatranského severu…
Táto zima nie je moc štedrá na sneh a mráz, ale zato podmienky na lezenie v niektorých tatranských stenách sú skoro legendárne, a tak by bola škoda ich nevyužiť. Po prvej perióde sneženia, následne veľkého oteplenia a neskôr náhleho ochladenia sme s Ondrom (Ondrej Húserka) usúdili, že na severe Tatier by mohlo byť konečne tvrdo a teda aj dobre na lezenie?!
Po nekonečnom nástupe Bielovodskou dolinou konečne stojíme pod severnou stenou Kačacieho mnícha.
Kačací mních a cesta Komín 100
Podmienka vyzerá viac ako dobrá! Ráno o siedmej nastupujeme do cesty „Komín 100“ (V,A2) od Andreja Belicu, ktorá má od roku 1977 pravdepodobne iba dve opakovania!
Komín 100
Prvé tri dĺžky boli ako za odmenu, plné premrznutej a ľadom zaliatej trávy, alpského firnu a krásneho mixového lezenia.
Alpský firn v spodnej časti steny
V štvrtej dĺžke sme už začínali tušiť veľkú zmenu, ktorá prišla ako rana z neba a zrazu som liezol v totálne rozlámanej skale, v ktorej bol problém nájsť nejaké pevné miesto na zaistenie a hlavne nezhodiť loker na ističa!
Začína komín a končí sranda
Piata dĺžka bola najťažšia a najhoršia. Tam už sa lietalo aj s veľkými blokmi skál! Asi sme mali viac šťastia ako rozumu a tak po dvoj hodinovom boji o AF pokračujeme ďalšou totálne zhnitou dĺžkou na hranu steny.
Kľúčová dĺžka
Za hranou sme si poriadne oddýchli, že sme z toho ohavného komína konečne vonku, a ďalšie tri ľahké dĺžky na vrchol sme si neskutočne užívali.
Posledná dĺžka v komíne
O pol piatej večer sedíme spokojní na vrchole Kačacieho mnícha, pijeme čaj a riešime kade dole…
Na vrchole Kačacieho mnícha
Sedieť doma a myslieť na tie dokonalé lezecké podmienky v Tatrách som vydržal iba týždeň!
Tentoraz som však mal problém s parťákom, pretože Ondro liezol v Chamonix a zohnať niekoho na zimné lezenie je celkom problém. Po nekonečných telefonátoch a smskách mi konečne prišla na messenger správa od Jenkysa (Petr Jenka), že OK beriem dovolenku a môžeme vyraziť!
Rumanov štít a cesta Kopold & Krasňanský
Pri šliapaní do Západnej Železnej brány a zostupe pod SV stenu Rumanovho štítu som mal trochu obavu, či podmienka vydržala, ale pri zaseknutí cepínu do prvého trsu trávy sa moje pochybnosti rozplynuli.
Nástupová spodná časť steny
S heslom Ferda mravca „S minimální výbavou, putujem za zábavou…“ sme vyrazili v ústrety novému dobrodružstvu. Hneď na úvod nás čakali tri svižné dĺžky z cesty „Bakoš – Petrík“ v dosť suchom komíne, ktoré vyústili do prvého snežného poľa, ktorým sme sa dostali pod nami vybratý variant „Kopold – Krasňanský“ za M6.
Prostredná časť steny a varianta Kopold & Krasňanský
Nádherná kolmá stena s logickou líniou a parádnou skalou! Kľúčová dĺžka bola dobre zaistiteľná a tak krásna, že som o nej básnil až do večera, aká to bola pecka. Na hrane sme sa napojili do cesty „Pravý pilier“ a pokračovali ďalej ľahkými mixami s alpským firnom až pod vrcholovú stenu kam sme doliezli o pol štvrtej podvečer. Hodina svetla bola dosť málo na to, aby sme to stihli na vrchol, a tak sme využili luxusnú snehovú plošinu, vyhrabali miesto na stan a zabivakovali. Ako otec dvoch malých detí, ktoré sú schopné o siedmej ráno po mne skákať a dožadovať si pozornosť, som pri večernom nadstavovaní budíka, ktorý mi hlásil, že sa zapne až za 10,5 hodiny, zajasal a s lišiackym úsmevom na tvári zaspal…
Ráno ma zobudil vietor a zima! Vonku bola hmla, vlhko, vietor lomcoval stanom a nacucaný spacák od vydýchaného kondenzu už moc nehrial. Telo sa tvárilo celkom použito, ale vrcholová časť steny nad nami nám dávala tušiť, že sa ešte riadne rozhýbeme a zahrejeme.
Naliezame do vrcholovej steny
Tri ťažké dĺžky do sedla v zlom počasí a sypúcim sa snehom z hora nás riadne vyškolili a môžem v kľude konštatovať, že boli určite kľúčové!
Ťažké mixové lezenie vo vrcholovej stene
Na hrebeni za hranou fučalo tak silno, že kým za mnou Jenkys doliezol, bol som zmrznutý na kosť, a o nejakom vrchole som ani nerozmýšľal. Začali sme zostupovať dole do Rumanovej doliny, ale asi po päťdesiatich metroch sme obidvaja zastali, pozreli sa na seba a bolo nám jasné, že bez vrcholu dole nejdeme!
Posledná dĺžka do sedla
Z juhu fučalo menej a tak sme našli jednoduchú cestu po snehovej rampe, ktorou sme sa dostali až na samotný vrchol Rumanovho štítu…
Na vrchole Rumaňáku
Ján Smoleň (TILAK, TENDON, SCARPA, CLIMBING TECHNOLOGY, ALPSPORT)
